Ak sa len minimálne pohybujete na sociálnych sieťach v oblasti umenia a literatúry, určite ste si všimli fenomén mladých básnikov, ktorí zdieľajú vlastnú tvorbu vo virtuálnom svete. Veľmi zreteľne je to napríklad vidieť na Instagrame, kde mladí básnici „postujú“ svoju tvorbu, vytvárajú pre ňu samostatné profily, alebo ju čítajú prostredníctvom videí či „livestreamov“. Takýmto spôsobom si budujú určité publikum. Ale aký má význam tento neosobný kontakt, keď častokrát ani nevedia, kto si ich tvorbu naozaj prečítal alebo vypočul? Je v tomto zdanlivo nekonečnom priestore miesto pre konštruktívnu kritiku a úprimnú komunikáciu?

Internet ponúka virtuálny priestor, kde sa jednotlivec cíti slobodný. Uverejňovaním vlastnej poézie uskutočňuje sebarealizáciu, dáva o sebe vedieť a má istotu toho, že ho zaregistruje minimálne zopár ľudí, čo každému začiatočníkovi spočiatku úplne stačí. Je tam zaručená istota toho, že ak vynaloží nejaké úsilie, sledovatelia v jeho vekovej kategórii budú pribúdať, pretože takmer každý mladý človek sa pohybuje na sociálnych sieťach. Stačí len vynaložiť úsilie na to, aby publikum zaujal a sledovateľov pribúdalo? Alebo je dôležité zamerať sa aj na zdokonaľovanie zručností v písaní?  

Potreba napredovať je pre každého mladého autora bytostnou potrebou.
Sprístupnením vlastnej tvorby sa do určitej miery zaviazal, aby sa jeho básne nestali užitočné len pre osobné ambície, ale aby boli osožné aj pre jeho sledovateľov. Takže touto formou sa niekam poet snaží posunúť. Chce predať odkaz iným ľudom, a preto aj cibriť svoje schopnosti, pretože jeho zámerom je aj ponúknuť vždy niečo nové a hodnotnejšie. Ale virtuálne publikum zväčša tvoria kamaráti, ktorých zámerom je hlavne podporiť ho prostredníctvom pochvál. Môžu tu byť aj ľudia, ktorí radi využívajú „anonymitu“, sme predsa na internete, kde sa to bežne robí a naopak, snažia sa „hejtovať“ prácu poeta. V najhoršom scenári ho zaplavia nenávistnými komentármi alebo správami, čo sa ani zďaleka nemôže považovať ako niečo invenčné a už vôbec nie ako konštruktívna kritika. Môže mladý poet ďalej napredovať a pracovať na sebazdokonaľovaní, ak sa mu do cesty pletú tieto neosobné echá? 

Keby sa predsa len našiel niekto na internete, kto poetovi skutočne podá úprimné vyjadrenie (je to veľmi dôležité pri akejkoľvek umeleckej alebo neumeleckej činnosti), tak jeho slová nevezme vážne. Pretože, ak si len sami predstavíte, že by vám niekto, koho osobne nepoznáte, napísal správu, kde vám dáva akúkoľvek kritiku, myslím, že by ste sami, vzhľadom na okolnosti anonymity, boli voči nej skeptický. Pocit nedôvery môže byť podnietený práve tým, že si nikdy nemôžeme byť stopercentne istí, kto sa skrýva za obrazovkou.

Sedela som raz večer v jednej kaviarni, kde dvaja mladí autori čítali vlastnú poéziu. Zaujal ma konkrétne jeden autor, pretože som bola prekvapená sebadôverou, ktorú mal, keď čítal vlastné texty. Nebola som ohúrená z veršov čítajúceho, ale z toho, že bolo zrazu jednoduché nadviazať konverzáciu po čítačke. Ako začiatočník som len hltala poznatky a príbehy tohto pomerne mladého autora. Ale keby som na jeho tvorbu narazila o čosi skôr, napríklad prostredníctvom nejakej sociálnej siete, nebola by som ani trochu zainteresovaná a možno by som si ju ani nevšimla. Tým, že sme mali otvorený rozhovor, spoznala som ho osobne a mala som šancu „ohodnotiť ho“. Dalo mi to úplne iný pohľad nielen na jeho tvorbu, ale predovšetkým na neho ako osobnosť.

Nie je správne vnímať internet iba ako platformu, ktorá je povrchná, plytká a ako tú, ktorá neprináša žiaden posun. Pretože práve prostredníctvom nej je možné zorganizovať stretnutie zoči voči.

Osobné stretnutie ponúka neobyčajné príležitosti.
 A nemusí to byť len medzi štyrmi očami, ale aj v klube viacerých ľudí s rovnakou vášňou pre písanie. Práve tam by mohol byť vytvorený priestor pre spoločnú komunikáciu, riešenie problémov, ktoré sú spojené s písaním alebo vzájomné formovanie. 

Miesta ako kaviarne či kníhkupectvá ponúkajú priateľskú atmosféru, kde by realizácia podujatí za účelom spojiť týchto poetov, bola určite možná. Čítanie vlastnej tvorby, voľné debaty, hry alebo iné kreatívne aktivity, by určite utužili vzťahy a priniesli inšpiráciu a spätnú väzbu pre každého, kto sa toho zúčastní. Stačí len tím ľudí, ktorí majú lásku k umeniu a neboja sa debatovať o svojej poézií. Veď predsa pocit spoluúčasti v komunite, kde jednotlivec môže byť sám sebou, je neopakovateľný. Pretože odkiaľ sa dá lepšie čerpať skúsenosť, ak nie zo všedného života? Každý mladý ambiciózny poet nájde najväčšiu motiváciu v rozhovoroch a radách od ľudí, ktorí sú podobne zainteresovaní do náruživosti písania. 

A nikto z nás nemusí byť prednášateľ, kritik alebo poet, aby sa sám nemohol cítiť obohatený snahou, rastom a vášňou z osobného stretnutia s mladými autormi. Lebo nie vždy ide o kvalitu písaného alebo čítaného, ale práve o tie nevšedné momenty, ktoré s vami ostanú po každom stretnutí a navštívení miesta, kde sa niečo rodí a začína. Ak teda chceme pochopiť motiváciu každého mladého ambiciózneho poeta, je dôležité mať vlastný hlas. A vôbec nie na internete, ale práve v realite, kde je ho počuť najzreteľnejšie. 

Laura Genčúrová