Všichni nějak vnímáme svět. Pokud jde o Veroniku Bajnokovou, redaktorku časopisu Art Up, ta by ho nejraději viděla bíle. Podle ní tato barva působí klidně a pokojně a dává nám prostor pro kreativitu. Tato mladá dívka je pracovitá, zodpovědná a na opuštěný ostrov by si sebou vzala knížku Síla přítomného okamžiku. Už vás nebudu dále napínat a vrhnu se k první otázce pro Veroniku.


1. Co považuješ za svoji nejsilnější stránku své osobnosti a co za svou nejslabší?
Myslím, že za obidve môžem považovať pracovitosť. Na jednej strane je skvelé, koľko všemožných vecí som schopná robiť a vďaka nim sa môžem posúvať vpred, no na druhej strane som už niekoľkokrát na to doplatila a prepracovala som sa na úkor svojho psychického zdravia. Ťažko sa medzi tým hľadá rovnováha, no ja sa nevzdávam a preto na tom (paradoxne) pracujem ďalej.

2. Kdyby měl být svět zbarven do jedné barvy, jaká by to byla a proč?
Biela. Biela pôsobí pokojne, čisto a netruálne. Keby mal byť svet sfarbený do jednej farby, všetkým by tá farba liezla hore krkom. Ani by nebolo veľa priestoru na kreativitu. Ale určite by som išla s bielou, ako s tou najneutrálnejšou možnosťou.

3. Jaký umělecký styl si myslíš, že tě nejvíce vystihuje?
Zo všetkých druhov umenia, ktoré som stihla zatiaľ vo svojom živote vyskúšať, mi najviac pasuje písanie. Svojou povahou som viac introvertná, než extrovertná, a preto takmer vždy nájdem ľahší spôsob komunikácie písomnou formou než ústnou. Pri mojej obsesii písania denníkov som si k tomu vytvorila vzťah a vo voľnom čase pracujem na zlepšovaní aj svojho umeleckého štýlu písania. Zatiaľ však najviac času venujem do dejepisných a sociologických esejí, ktoré potrebujem do školy.

4. Jaký umělec tě nejvíce ovlivnil v průběhu tvého života, ať už malíř, spisovatel, fotograf nebo sochař­?
To je v mojom prípade úzko späté s predchádzajúcou otázkou. U mňa to totižto celý život boli spisovatelia. Neviem, či si dokážem vybrať iba jedného. Najväčšou motiváciou bol snáď Ladislav Mňačko, no moju životnú filozofiu významne ovplyvnili aj spisovatelia ako Ernest Hemingway či Eckhart Tolle s knihou Sila prítomného okamihu. Taktiež veľké miesto v mojom živote zaberajú aj Prekliati reportéri, ktorí ma inšpirujú dať sa na reportérsku kariéru.

5. Jak vnímáš současné umění doma i ve světě?
Momentálne som skôr ponorená do dejín umenia. Som presvedčená, že v dnešnej dobe sa kvalitné súčasné umenie hľadá ťažko. Existuje, ale je zatienené, keďže masmédiá nám skôr predsúvajú lacnú a prvoplánovú popkultúru. Pri tom aj na Slovensku máme kopu talentovaných hodubníkov, no v rádiách stále dookola počúvame Darinku Rolins a podobne. Nič proti, samozrejme.

6. Kdyby sis na pustý ostrov měla vzít jen tři věci a jednou z nich by měla být kniha, jaká by to byla a co by byly ty zbylé dvě věci?
Už spomínanú knihu Sila prítomného okamihu. Jednak by mi bola silnou psychickou oporou v takých ťažkých časoch a hlavne sa dá čítať stále dookola a stále si z nej odniesť veľa nových vecí. A tie zvyšné dve? Asi ceruzku a papier. Nech si môžem písať a kresliť, keďže budem mať na opustenom ostrove asi veľa voľného času.

7. Jaké období z naší historie tě nejvíce fascinuje?
Jednoznačne starovek. Niečo na tých starovekých vyspelých civilizáciách ma fascinuje, možno práve to, ako popredu boli oproti civilizáciam stredoveku. Napríklad v Egypte mali ženy práva, o ktorých v stredoveku ani nesnívali. Alebo zažiť také pravé rímske kúpele.
 
8. Myslíš si, že to, kde se narodíme, zásadně ovlivňuje náš život a jsme tím už předurčeni k určitému způsobu života?
Áno. Ale táto otázka môže byť chápaná rôzne. No to, či sa narodím do vyspelej krajiny v Európe mi výrazne ovplyvní prospekty do budúcnosti, ako keby som sa napríklad narodila v Severej Kórei.

9. Jaké město podle tebe může mít status města umění?
Florencia. Renesanční umelci podľa mňa dosiahli svojho vrcholu v tom, koľko druhov umenia dokázali profesionálne vykonávať. Florencia je rodiskom a domovom nádhernej architektúry, sochárstva, maliarstva, literatúry no aj rôznych filozofií.

10. Pamatuješ si na své první setkání s uměním a jaké pocity to v tobě vyvolalo?
Môj otec vždy hrával amatérske divadlo. Ako malá som vedela všetky jeho texty naspamäť. Najsilnejšiu spomienku mám však z predstavenia jeho monodrámy, na ktorej konci spáchal samovraždu. Veľmi som plakala, lebo som tomu vtedy ešte nerozumela.

Radka Gregušová