LÁSKA VO VŠEOBECNOSTI

Ľudia by mali ukázať, že oceňujú všetku lásku, chránia ju čo najlepšie. Nikto si nemôže byť istý zajtrajškom. Čo ak vidíte svojich blízkych dnes naposledy? Aj keď ste v strašnom emočnom stave mysle, musíte vidieť na konci, niekde tam, nádherné svetlo. A cítiť túžbu postaviť sa na nohy a pokračovať v tom, čo ste začali. Pretože potreba žiť je zakódovaná v každom z nás. Bola nám daná pri narodení láskou.

Byť tu má zmysel. Každý jeden z nás má akúsi misiu. Nie je však rovnaká. Narodili sme sa, aby sme zachovali lásku nažive, pomáhali ľuďom zachytiť svetlo a urobiť svet zdravším. Láska by nás mala poháňať dopredu, láska k svetu, k ľuďom. Každý má na tom inú úlohu.

Mnohí z nás by boli ochotní položiť svoj život za dobré veci, ale v dnešnom svete, kde sme obklopení mnohými ľuďmi, cítime sa byť najviac osamelými bytosťami planéty. Stretávame sa s ľuďmi, vytvárame priateľstvá, ale skutočné, uvedomujeme si, máme naozaj len pár a čoraz viac ich oceňujeme.

Celý život sme ovplyvnení inými a vonkajšími svetovými názormi. Každý deň bojujeme za náš sen, za to čo nás vyživuje. Láska je v nás všetkých a väčšinou ju vidíte na tvárach detí, ktoré sú našou energiou, z ktorej čerpáme, od ktorých sa môžeme naučiť najviac.

Keby sme zmizli a mohli by sme vidieť svetlo na konci takzvaného tunelu, pochopili by sme. Nikdy viac sa už nedokážeme dotknúť, objať a pobozkať milovaných. Nikdy by sme nemohli povedať, ako veľmi ich milujeme a čo pre nás znamenajú. Neznesiteľná bolesť by nám dokázala zlomiť srdce na polovicu a znovu bojovať za sen, ktorý sme zabudli. Nemali by sme novú šancu.

Možnože v tej chvíli by sme si uvedomili, že niekto je s nami, že sa nás dotýkajú neviditeľné ruky. Bol by to najväčší tvorca všetkých, ktorí nás nikdy neposudzuje. Kto sa na nás nepozerá ako na vydedencov, keď sa príbeh nášho života rozvíja pred našimi očami. V tom čase by sme si uvedomili, že sme tvorcami nášho vlastného života. Mali by sme byť dobrým príkladom pre ostatných, zameraní na jediný cieľ – milovať. Pretože láska vyhráva vo všetkých formách. Vieme to v živote a potom na druhej strane pochopíme, prečo láska nie je hmotná, čo napĺňa jej podstatu, prečo ju môžeme vidieť len srdcom. Puzzle s detskou hrou bude zložené a my budeme súčasťou všetkého, aby sme zažili radosť, šťastie, ktorým sme prispeli k životu. Pretože sa všetci stretneme raz znova.

KUS REALITY

Kus reality privedený k životu. Jediná vec, ktorá vždy chýbala, ktorá spočívala v rozdelení sveta na dve polovice. Túžba, magický zvuk, ktorý zmení všetko do  jednoty. Plameň, ktorý nepáli, je neškodný, aj keď ho pobozkáš, ale stále znamená trest, lebo si sa naučil ako sa ho dotknúť. 

Ako keby sa život vysmieval pýtajúc sa: „Aký je to pocit, cítiť ten chýbajúci kúsok?“

Rozdelenie na dve časti vnútrajška duše... Povedz mi, čo je správou, ktorá prichádza zhora? 

Neschopnosť situácie bez prostriedkov všetko zvrátiť späť... Konanie, ktoré prináša slzy, a každou jednou opúšťa kúsok sna. Bolesť, ktorá páli srdce v pekelných plameňoch, hlboký pocit prázdnoty, utrpenie v tebe, vo mne, v nás. 

Nekonečná čiarka, ktoré je natiahnutá v okamihu, keď prvé slová devastácie opustia tvoje pery... Emócie, ktoré trhajú hruď napoly... Chvíľa ticha, ktorá  prináša otupenie mysle. Radosť, ktorá sa vytráca. Srdce však stále bije, aby pripomínalo zatratenú lásku, ktorú sme pre bezmocnosť museli vzdať. 

Trpkosť pretrváva, žiari ako plameň sviečky, nevyhasne, pripomína kríž, ktorý nesieš. Do konca života s tým vedomím musíš žiť... 
V tej diaľke túžiš s niekým iným byť, on však zradil, oklamal, opustil a odišiel. Srdce premenilo sa na tuhý studený balvan.

Ako keby to všetko bolo kombinované s kúskami vlny a život sa len ďalej smeje a hovorí: „Tak, daj to celé dohromady! To je sila reality odo mňa pre teba!“

Priestor, ktorý chce byť naplnený, aby mohol žiť, zatiaľ čo ty sa udržuješ vo väzení. Počuješ ten zvonivý zvuk ako tiesňové volanie. Všetky prežité momenty a pocity sa vracajú späť v zmätku a dotýkajú sa jeden druhého, len aby ukázali, čo chýbalo, čo bol princíp existencie, prečo si ešte tu a prečo si stále nažive...

NOVÁ NÁDEJ

Konáš podľa pocitov a pevná viera, ako ťa nenechala nikdy padnúť, tak to nedovolí ani teraz, je jediné čo máš. Keď neznáma bolesť vypaľovala tmavé znamenie na tvojom srdci, keď si sa zatúlal zo správnej cesty a zistil si, že si stratený, tá sila tam bola i vtedy. Skrývala sa iba chvíľku... 

Ak by tu bola láska, pomohla by odvrátiť bolesť sladkými bozkami, ale kde sa stratila, keď tu niekedy prebývala? Tvoje ruky sa trasú, mozog prestáva fungovať, keď si sadáš pred starý klavír. Nič iné nevidíš v tejto miestnosti, kde si sa zrazu ocitol. Správaš sa mechanicky. Akoby ťa niekto viedol za ruku, myslel namiesto teba. To, že si, že existuješ, má vždy istý zámer, ktorý nie je možné stále pochopiť.

Zrazu je láska opäť v tebe. Je to kvetina, ktorú by si mal chrániť, zavlažovať. Urobil si to alebo si ju nechal napospas horiacemu slnku bez vody a vlhkosti? Ten pocit prichádza nečakane... Chceš sa s ním podeliť s tými, ktorých si zazrel pod pomyselnou dúhou. Ten pocit sa mení každú chvíľku, a predsa je taký nemenný! Plaví sa na tvojej bytosti a otvorí ti oči, keď si už myslíš, že si oslepol. Je to prirodzený pocit, ktorý je súčasťou teba...

A potom, keď počuješ prvé tóny starého klavíra, ktorý hrá tvoja ruka, všetko ostatné vymizne, iba láska zostane. Nová nádej prichádza do tvojho srdca: „Možno nie je všetko ešte stratené!  

Kde zmena nastala? Kedy ťa navštívila?“ Uvedomuješ si vlastné myšlienky. 

Prítomnosť rozmazaného obrazu minulosti ti nedovolila urobiť krok vpred. Prítomnosť, v ktorej si bol v pasci, skrývajúci sa pred bolesťou, takou viditeľnou, ale predsa hlboko pochovanou v srdci. 

Nemohol si sa vzdať života, ktorý ťa napĺňal oveľa viac, než realita za oknom... Tam, niekde... Tam, kde si našiel seba. Hoci sa to zdalo byť iba snom, ale nebol to iba sen. Bol to pocit, ktorý vyplával na povrch, priniesol ťa k životu a ty si si uvedomil, že čo si sa snažil vždy nájsť, bolo vždy s tebou, na dosah ruky. 

Usmeješ sa. Teraz už dokážeš vidieť sám seba inými očami. Tak, ako si vždy po tom túžil... Ako ťa tam vonku, za oknami smrteľnosti nikto nemohol vidieť...


PRECHÁDZKA PARKOM


Život nie je prechádzka parkom. Je to šliapanie cez údolie kameňov, kde raz stúpaš a potom padáš na kolená, prosiac o pomoc. Zmena nastáva v živote každého z nás, kto mal a stratil. Všetci sme šťastní chvíľku a potom prechádzame hroznými pekelnými tortúrami, v ktorých dokážeme zotrvávať mesiace pre bolesť, stratu a sklamanie. Bolesť zostane navždy v srdciach ako vyštiepená skala, aby pripomínala minulosť, ktorej sme mohli byť svedkami. Úsmev však lieči. 

Mesiace, roky zapísané v tvojom srdci, odobratý čas pre zodraté kolená a rozmočenú čiernu špirálu na očiach ťa nezabíja, ale posilní. 
Keď zdolávaš vstávanie z posledných síl, uvidíš v diaľke pomocnú ruku a stávaš sa súčasťou dejov, ktoré vytvárajú budúcnosť. Neočakávané okamihy, boje, smiech i plač, ktorý zdieľaš s ostatnými ti dokazujú, že život nezastane ani na sekundu. Spojenie lásky znamená život. 

Usmievaš sa, otrasieš plecia, znova sa postavíš na nohy a s úsmevom, akoby sa nič nebolo stalo, žiješ ďalej život, ktorý si dostal do vienka. 

Meníš deje, ovplyvňuješ situácie a už nezabúdaš, že všetko sa deje pre nejaký zvláštny, nateraz nepochopiteľný dôvod, ale sila, ktorá vytvára obrazce tvojho života, v tom má ruky. 



Lily Wonderland