Umenie si vo svetovom kalendári našlo svoje miesto pomerne nedávno, konkrétne v roku 2012. Privlastnilo si dátum uprostred štvrtého kalendárneho mesiaca, a to 15. apríla. Tento dátum nie je náhodný. Ide o dátum narodenia svetoznámeho umelca renesancie, Leonarda da Vinciho.
Dátum bol, samozrejme, zvolený ako pocta renesančnému géniovi, ale aj ako deň uctenia si iných umelcov ako maliarov, sochárov, hudobníkov, filozofov, rôznych vynálezcov či samotných obdivovateľov umenia. Deň sa stal takpovediac symbolom svetového mieru, tvorivosti, slobody prejavu a vzájomnej tolerancie.

Umenie je staré ako človek sám. Už tisícky rokov pred naším letopočtom sa na stenách jaskýň začali objavovať rôzne maľby a znaky, rovnako aj rôzne sošky, nástroje či prvopočiatky hudobných nástrojov. Človek mal od počiatku chuť niečo tvoriť a obohatiť svoj duševný život, nielen ten praktický. Inak to nie je ani dnes. Ale načo nám umenie je? Je potrebné pre život? Jednému je na nič, inému na všetko. 

Pre samotného umelca je umenie v prvom rade spôsob sebavyjadrenia. Nie je to, samozrejme, pravidlom, ale mnohí umelci sú introverti. Často môžu mať problém so socializovaním sa alebo vytváraním nových kontaktov a ich komfortná zóna je u ľudí, ktorých dôverne poznajú. V mnohých prípadoch môže byť umenie pomôckou pre vyjadrenie vlastných myšlienok a vlastných postojov.  Hoci to nemusíme vždy vidieť, umelec, ktorý tvorí s vášňou a z vlastného presvedčenia, vždy zanecháva stopy svojej osobnosti vo vytvorenom umeleckom diele. Z daného diela mnohokrát vyniká subjektivita a osobitosť. Preto často vieme bezpochyby určiť, koho práca stojí za dielom. 

V období 20. storočia sa akoby roztrhlo vrece s novými umeleckými smermi a technikami. Ľudia odvtedy vytvárajú stále niečo nové, niekedy snáď v snahe odlíšiť sa od ostatných v dave. Kedysi fungovalo: kto je vo svojom odbore najlepší, ten je pán umelec! Dnes je umelec takmer každý, kto sa ním sám označí. Hlavne, že robí niečo inak ako ostatní. 
Umenie však u človeka vytvára emóciu. To vie každý, kto ho má rád. Emócia nemusí byť len príjemná, upokojujúca a estetická. Mnoho diel, či už literárnych, divadelných, hudobných alebo výtvarných, vyvoláva u obecenstva akúsi vzburu, nechuť alebo inú negatívnu emóciu. Jednoducho nejaký zvláštny pocit. Kritici vždy reagovali na nové prevedenia umenia. Niekedy pozitívne, inokedy zase ostrou kritikou. No doba sa posúva, mení a s ňou aj my. V oblasti umenia je taktiež nezanedbateľná jeho spoločenská funkcia. Koncerty, festivaly, prehliadky, predstavenia, výstavy, literárne diskusie a mnoho ďalších. Je to priestor pre odprezentovanie umenia pre umelcov, zároveň miesto pre stretnutia milovníkov konkrétneho umenia. Vďaka tomu sa združujú ľudia s podobnými názormi a vášňami. 

No v dnešnej uponáhľanej dobe akoby sme nedokázali na chvíľu vypnúť, na chvíľu si vydýchnuť. Naháňame sa za prácou, peniazmi a na pohľad dokonalým životom. Zastavme na chvíľu. Umenie je všade naokolo. Je vonku, vo vnútri, v nás všetkých. Verím, že existujú tisíce možností, ako môžeme kreatívne, aktívne či pasívne osláviť deň umenia. Namiesto dennodenného, niekedy naozaj zbytočne dlhého scrollovania sociálnych sietí s „dokonalými“ fotkami navštívme vernisáž v galérii. Prečítajme si knižnú verziu nášho obľúbeného filmu. Kúpme si lístky na operu, hoci sme nikdy na žiadnej neboli. Že nerozumieme tomu umeniu? Nechápeme, čo tým chcel umelec povedať? To nevadí. Ani si nemyslím, že umelec očakáva, že ľudia všetko pochopia. No možno sa tým niečo naučíme, možno si vytvoríme vlastný názor. A ako už bolo spomenuté... Dôležitá je tá emócia.  

Práve v posledných týždňoch viacerí ostávame doma a spoločenská funkcia umenia ustúpila do úzadia. Mnohí majú odrazu viac času pre seba. Skúsme deň umenia osláviť najmä sami so sebou. Vyčistime si mysle. A tvorme!  Každý to umenie v sebe tak trochu máme. Netreba sa báť hľadať ho.

Jana Bystrianská