Po čele jej stekal pot. Snažila sa všetko ukryť čo najrýchlejšie, a zároveň čo najtichšie, pritom pošepky súrila svoju kolegyňu. Museli sa poponáhľať. Stála za jedným z mnohých počítačov a jej dlhé prsty behali po klávesnici. Na obrazovke svietili zelené jednotky a nuly. Zadávala zložité kódy, vymazávala pôvodné nastavenia. Bolo potrebné všetko preprogramovať. Až sa posledné vzorky uložia do trezoru a dvere sa uzamknú, nikto okrem nej nebude môcť vojsť dnu. Teda ak všetko stihne skôr, než sa sem dostanú. Klára očami strelila po väčšej obrazovke po jej pravici. Kamery zachytávali ozbrojených mužov, ktorí postupovali stále bližšie k ich úkrytu. Kamera jeden: neaktívna. Kamera tri: neaktívna. Obraz sa menil na zrnenie. Klárin pohľad sa vrátil k monitoru a myseľ sa znovu sústredila na kódovanie, zatiaľ čo Táňa pobehovala po miestnosti a nosila množstvo ampuliek do veľkého trezoru zasadeného do ľavej steny.

Táňa a Klára upratovali chemické laboratórium. Nuž, upratovali nebolo práve to správne slovo. Presnejšie by bolo, ak by sme povedali, že sa zbavovali vecí, ktoré boli nebezpečné aj v správnych rukách. Ešte nebezpečnejšie, ak boli v tých nesprávnych.

Ženy sa nachádzali v Sektore G, miestnosť číslo 404. Len málo ľudí malo povolenie na vstup do tejto časti inštitúcie. Bolo veľmi dôležité, aby osoby, ktoré  tu pracovali, boli nanajvýš opatrné, pretože manipulovali s látkami, ktoré mali potenciál vyhubiť ľudstvo, ak by sa dostali za steny inštitútu. Bola to vláda, kto založil túto spoločnosť. A bola to vláda, kto sa ju teraz snažil zničiť.

Klára počítala s tým, že väčšina jej kolegov je už mŕtvych. No určite aspoň tí, ktorí mali odvahu vzoprieť sa ozbrojeným zložkám a ktorí boli vopred určení na elimináciu.

Ozvalo sa zhíknutie a zvuk treštiaceho skla. Táni sa vyšmykla fľaštička s neznámou látkou. V tej rýchlosti si ani nestihla všimnúť, čo v nej vlastne bolo. Čupla si, aby pozbierala črepiny, no Klára ju okamžite zahriakla. Na toto nemali čas. Okrem toho nevedeli, čo to bolo za látku. Táňa by sa na rozbitom skle mohla porezať a niečím sa nakaziť. Teda, ak to nebol jeden z vírusov, ktoré sa prenášali vzduchom.

Na chodbe bolo počuť kroky. Klára svojej kolegyni rukou naznačila, aby vzala všetko, čo dokázala, a odniesla to do trezoru. Už prišli o všetky kamery, a tak staršia zo žien mohla len cez veľké sklo vedľa dverí sledovať, či sú muži už tu. Pravdepodobne boli ešte niekde na konci chodby. V tom tichu sa ich kroky ozývali, akoby pochodovali priamo pred dverami laboratória. Staršia z dvojice naznačila mladšej, aby si sadla na zem za jeden zo stolov, nech ju nie je vidno. V laboratóriu bolo síce zhasnuté, no vďaka lampám, svietiacim na chodbe, sa dnu stále dalo vidieť. Klára pokračovala v kódovaní. Už potrebovala prepísať len niekoľko príkazov.

Z konca chodby sa ozvalo niekoľko výstrelov. A potom bolo zase ticho. Spoza stolu sa ozvalo vzlykanie. Táňa mala strach. Snažila sa ho potlačiť, no nedalo sa. Bola príliš mladá, ešte nechcela umrieť. S týmto všetkým v podstate nemala nič spoločné. Robila v inštitúte len pár týždňov, ešte bola nováčikom, v podstate sa stále zaúčala. Plavé vlnité vlasy sa jej natriasali pod náporom tichých nárekov. Tvár mala vlhkú a špinavú od roztekajúcich sa šminiek. Klára jej vždy hovorila, že by sa do práce nemala maľovať. Aspoň nie do tejto.

,,Pri práci, akou je tá naša, sa často môže stať, že ti niečo podráždi oči. Potom budeš vyzerať ako medvedík čistotný so všetkým tým svinstvom roztečeným pod očami,“ upozorňovala ju.

Táňa sa nad tou iróniou musela pousmiať. Nikdy Kláru nepočúvala. Predsa len, doteraz sa nestalo nič, čo by potvrdilo jej teóriu. Nakoniec však možno mala pravdu...

Všetko ostatné sa zomlelo rýchlo. Špeciálna jednotka sa nemohla dostať dnu, pretože dvere boli na kód, a tak ich jednoducho odpálili. Kláre sa podarilo dokončiť programovanie. Zastrelili ju, keď sa pokúšala zatvoriť trezor. A Táňa? Táňa mala dostatok času, aby sa konečne pozrela, čo za fľaštičku to vlastne rozbila. Oči sa jej rozšírili. Na tvári sa jej vystriedali zúfalstvo, strach a napokon zmierenie sa s osudom. Keď ju jeden z mužov surovo zdrapil za predlaktie a zdvihol zo zeme, vôbec sa nebránila. Od tohto momentu bol pre ňu aj tak už koniec. A rovnako to mali spočítané aj ozbrojení muži. Mali to spočítané spolu so zvyškom sveta. Vírus, ktorý Táňa nechtiac vypustila, sa prenášal vzduchom. Patril medzi tie novšie. A neexistovala naň protilátka...


Nila Renard