Táňa a Klára upratovali chemické laboratórium. Nuž,
upratovali nebolo práve to správne slovo. Presnejšie by bolo, ak by sme
povedali, že sa zbavovali vecí, ktoré boli nebezpečné aj v správnych
rukách. Ešte nebezpečnejšie, ak boli v tých nesprávnych.
Ženy sa nachádzali v Sektore G, miestnosť číslo 404.
Len málo ľudí malo povolenie na vstup do tejto časti inštitúcie. Bolo veľmi
dôležité, aby osoby, ktoré tu pracovali, boli nanajvýš opatrné, pretože
manipulovali s látkami, ktoré mali potenciál vyhubiť ľudstvo, ak by sa
dostali za steny inštitútu. Bola to vláda, kto založil túto spoločnosť.
A bola to vláda, kto sa ju teraz snažil zničiť.
Klára počítala s tým, že väčšina jej kolegov je už
mŕtvych. No určite aspoň tí, ktorí mali odvahu
vzoprieť sa ozbrojeným zložkám a ktorí boli vopred určení na elimináciu.
Ozvalo sa zhíknutie a zvuk treštiaceho skla. Táni sa
vyšmykla fľaštička s neznámou látkou. V tej rýchlosti si ani nestihla
všimnúť, čo v nej vlastne bolo. Čupla si, aby pozbierala črepiny, no Klára
ju okamžite zahriakla. Na toto nemali čas. Okrem toho nevedeli, čo to bolo za
látku. Táňa by sa na rozbitom skle mohla porezať a niečím sa nakaziť.
Teda, ak to nebol jeden z vírusov, ktoré sa prenášali vzduchom.
Na chodbe bolo počuť kroky. Klára svojej kolegyni rukou
naznačila, aby vzala všetko, čo dokázala, a odniesla to do trezoru. Už prišli
o všetky kamery, a tak staršia zo žien mohla len cez veľké sklo vedľa
dverí sledovať, či sú muži už tu. Pravdepodobne boli ešte niekde na konci
chodby. V tom tichu sa ich kroky ozývali, akoby pochodovali priamo pred
dverami laboratória. Staršia z dvojice naznačila mladšej, aby si sadla na
zem za jeden zo stolov, nech ju nie je vidno. V laboratóriu bolo síce
zhasnuté, no vďaka lampám, svietiacim na chodbe, sa dnu stále dalo vidieť.
Klára pokračovala v kódovaní. Už potrebovala prepísať len niekoľko
príkazov.
Z konca chodby sa ozvalo niekoľko výstrelov.
A potom bolo zase ticho. Spoza stolu sa ozvalo vzlykanie. Táňa mala
strach. Snažila sa ho potlačiť, no nedalo sa. Bola príliš mladá, ešte nechcela
umrieť. S týmto všetkým v podstate nemala nič spoločné. Robila
v inštitúte len pár týždňov, ešte bola nováčikom, v podstate sa stále
zaúčala. Plavé vlnité vlasy sa jej natriasali pod náporom tichých nárekov. Tvár
mala vlhkú a špinavú od roztekajúcich sa šminiek. Klára jej vždy hovorila,
že by sa do práce nemala maľovať. Aspoň nie do tejto.
,,Pri práci, akou je tá naša, sa často môže stať, že ti
niečo podráždi oči. Potom budeš vyzerať ako medvedík čistotný so všetkým tým
svinstvom roztečeným pod očami,“ upozorňovala ju.
Táňa sa nad tou iróniou musela pousmiať. Nikdy Kláru
nepočúvala. Predsa len, doteraz sa nestalo nič, čo by potvrdilo jej teóriu.
Nakoniec však možno mala pravdu...
Všetko ostatné sa zomlelo
rýchlo. Špeciálna jednotka sa nemohla dostať dnu, pretože dvere boli na kód,
a tak ich jednoducho odpálili. Kláre sa podarilo dokončiť programovanie.
Zastrelili ju, keď sa pokúšala zatvoriť trezor. A Táňa? Táňa mala dostatok
času, aby sa konečne pozrela, čo za fľaštičku to vlastne rozbila. Oči sa jej
rozšírili. Na tvári sa jej vystriedali zúfalstvo, strach a napokon
zmierenie sa s osudom. Keď ju jeden z mužov surovo zdrapil za
predlaktie a zdvihol zo zeme, vôbec sa nebránila. Od tohto momentu bol pre
ňu aj tak už koniec. A rovnako to mali spočítané aj ozbrojení muži. Mali
to spočítané spolu so zvyškom sveta. Vírus, ktorý Táňa nechtiac vypustila, sa
prenášal vzduchom. Patril medzi tie novšie. A neexistovala naň
protilátka...
Nila Renard