Našiel som si na ukazováku malú mašličku – mal som si niečo zapamätať. Zmizlo to, uzol však zostal.

A tak si ho nosím so sebou v nádeji, že si cestou spomeniem. Vlastne neviem, kam kráčam. Vodí ma to za nos, ktorý je vždy obrátený na iný sever. Mapa je teda zbytočná. Kedysi sa cestovalo s uzlom na chrbte, mne však stačí málo a zrejme ešte menej. 

Zošnurované topánky na voľných nohách sa nesú zadarmo so mnou. Nemajú veľmi na výber. Sú moje. 

Moje ruky. Cudzí vzduch v MOJICH pľúcach a v krvi. Krv stromov v mojej krvi – teda, pardon, už je trochu tak naša. Ale na tom nezáleží. Sú to všetko len omáčky. 

Dnes sme tu preto – "sme" dôvodím prítomnosťou uzlu – aby som mohol vysvetliť odôvodnené "sme". To je naša úloha. Hľadám zmysel uzla. U-zla?

Spočiatku ho tu vôbec nebolo. A ne-nebol sám. Veľmi nevýrazne, až skryto sa črtal na ruke. Niečo ako spomienka na spomienku. 

Kráčam. V topánkach, ktoré mi zaviazala mama. Sú to pekné, nové topánky. Sedia mi. Mama si ich málokedy musela viazať. Mala vysoké podpätky na dlhých nohách vždy vyhýbajúcich sa kalužiam, ktoré tak dravo číhali v strede chodníka či hrádze na naše novo odeté nohy. 

Pre nás však boli málokedy nebezpečné – dávno sme ich prekukli. Často sa zjavovali na rovnakých miestach. Ako tráva alebo vlasy. V podstate sa od nás tak nelíšili. Aj my sme sa často zjavovali na rovnakých miestach. Kládli sme si podobné otázky na základe súvzťažností, ktoré sme mohli pozorovať obaja rovnako. 

Napríklad: Prečo je obloha modrá? Alebo: Prečo sa nám Boh skrýva? Aspoň myslím. Vtedy sa mi zdalo, že to nemôže byť inak. 

Mláky nemali uzly. Nepamätajú si a nespomínajú. Dôsledne, no ticho vypĺňajú moment, z pohľadu pozorovateľa znázorňujú nepretržitú juxtapozíciu seba samých v časopriestore. Sú stelesnením podstaty. Odrážajú ju.

Tu si reminiscentujem prvý uzol. Uzol ako pomôcka k topánkam v podaní šnúrok, toľkokrát zháčených rôznymi pohľadmi, stále spojitých a pevných. Uzol ako zábrana pred vyzutím topánok. Pomôcky a zábrany sú v neznámom uhle pohľadu. 

Keď som prešiel už milión mlák, tento uzol som už dobre poznal. Akýsi nemý svedok, ktorý sa vezie so mnou. Uzol ako znak neodcudziteľného. Kým, to som ešte nevedel. 

Uzol ako bod v čase, ako súhra alebo interakcia šnúr či šnúry. Nebolo ľahké pozorovať v tom zmotanci jednotlivé nite, nieto povrazy a smery, ktorými tieto roztečené ramená vedú. Uzol ako sútok nestojatých mlák – riek. Pár nitiek naviac. Uzol ako znak hustej dopravy, záujmu, prestíže či nedobytnosti

Mýtický starodávny nerozmotateľný gordický uzol akéhosi gréckeho boha, ktorého meno si dnes, po jednoduchom rozťatí skoro zabudnutým starodávnym hrdinom, už nikto nepamätá – tu je opak, ich uzol zanikol.

Uzol cesnakový. Uzol ako kliatba ľudstva v Babylone. Uzol jednotkou námornej rýchlosti. 

Všetky som časom dôverne spoznával. Skoro všetky. Verím, že ich je viac. Dá sa v tom štrikovať rôzne. Často je to problém. 

Všetky moje som sa snažil svedomite si zapamätať. Často to bol problém. Nevedel som, aké rôzne druhy a zobrazenia pozná moja mama. S istotou som vedel, že pozná aspoň jeden. Ten, ktorým mi viazala topánky. Bol zrejme posledný, ktorý mi ukázala. 

Mám pocit, že to však nikam nevedie. Stále mám na ruke ten druh, ktorý mi mal niečo pripomínať. Pomaly začína dusiť môj prst. Ten však nepotrebujem – je na ľavej ruke. Ako slučka. Ako slučka okolo veľmi známeho krku s primálo známym telom. Ako spomienka na spomienku. Bledšia a bledšia pomaly ustupuje uzlu, po ktorom zostáva prázdne miesto pre čosi neurčito chýbajúce.

Mama zmizla niekde v týchto záh(r)adách jedného slova. Neviem, ktorému významu podľahla. Vidím však, že slová môžu mať i smrteľné významy, hoci sú často večné. Akoby mi pre moje kacírske zabúdanie odhaľovali fakt, že smrť je večnejšia ako život. Zabudnutie na večnosť voči večnosti samotnej.

Dnes tu stojím po tom, čo som prešiel viac ako milión miliónov mlák. Sme tu na pamiatku ľudí, čo padli podlým významom verbis, krivých odrazov alebo nerovnomernému našliapnutiu. Na pamiatku ľudí, na ktorých bolo hovorené, no mohli oponovať exkluzívne mlčaním. Na pamiatku všetkých roZviazaných uzlov, všetkých vytratených slov. Na pamiatku slov, ktoré podľahli združeniu pomenovaní, na umierajúce historizmy a archaizmy. (Na Zamlčané slová.)


Stojím tu v topánkach so suchým zipsom. Prst je modrý a ja si stále neviem spomenúť (, či som niekedy niečo povedal).

Oliver Kožár