Mladá, talentovaná študentka, ktorá splýva s davom a dokáže byť skutočne sama sebou len pri najbližších ľuďoch. Vladislava Horváthová (21), ktorú čitatelia väčšinou poznajú pod pseudonymom valerie h. Ako dokáže zladiť štúdium s láskou k písanému slovu? V rohovore prezradila nielen to, ale i jej tajné plány a sny.

1. Hneď na úvod by si sa nám mohla v stručnosti predstaviť. Kto je Vladislava Horváthová? Máš pseudonym alebo píšeš pod vlastným menom a prečo?
Som študentkou na vysokej škole, ktorá obyčajne dokonale splynie v dave. Opísala by som sa skôr ako introvert, pretože byť sama sebou dokážem skutočne len pri najbližších ľuďoch. Paradoxne, dokážem byť aj človekom, ktorého si ostatní zapamätajú. Najmä profesori v škole, keďže niekedy mám problém obsedieť a nesmiať sa na hlúpostiach.
Do časopisu Art Up som sa rozhodla prispievať článkami pod svojím vlastným menom, v súčasnosti už robím len jazykové korektúry. Pod pseudonymom valerie h. mi vyšla len básnická zbierka a prispievam pod ním na svojom instagramovom profile.

2. Ako sa zrodila tvoja láska k písaniu a ku knihám?
Ak si dobre spomínam, písať vlastné texty som začala skôr než čítať knihy. Ak, samozrejme, nerátame detskú literatúru a školský šlabikár. Písomné vyjadrovanie mi šlo vždy lepšie než hovorené slovo. Pamätám sa, že ako malá som mamine ako ospravedlnenie písala listy namiesto toho, aby som jej povedala prepáč. Písanie mi vždy pomáhalo vyjadriť neskutočne veľa emócií, ktoré by som pomocou rozprávania zo seba nikdy nedostala.
Ku knihám som začala inklinovať akosi prirodzene. Prečítala som prvú knihu a už to išlo.

3. Niekedy sa stretávame s tým, že autor naráža na nepochopenie vo vlastnej rodine a u známych. Ako to funguje u teba? Podporujú ťa tvoji najbližší?
Zo začiatku to možno brali na ľahkú váhu, no keď videli, že ma to skutočne baví a darí sa mi, zmenil sa aj ich postoj. Neustále ma podporujú a najmä chcú, aby som bola šťastná a aby ma to, čo robím, aj napĺňalo.

4. Mnohých čitateľov taktiež zaujíma ako príbeh prichádza na svet. Povedz nám niečo o tvojom procese písania a aký žáner píšeš.
Próza je niečo, pred čím mám naozaj rešpekt. Hlavne to chce trpezlivosť, ktorú nie vždy ja mám. A tak všetky pokusy o napísanie prozaického žánru akosi stagnujú. V budúcnosti však určite plánujem aj niečo také. Zatiaľ sa vyžívam v poézii, ktorá mi pomáha ventilovať si myseľ a je to taká intímna spoveď každého, kto ju píše. Môj proces písania je asi taký, že keď pociťujem nutnosť dať niečo „na papier“, urobím to. Občas len tak premýšľam a napadnú mi neskutočné myšlienky, ktoré musím okamžite zaznamenať. A niekedy sedím, mám otvorený word a... Nič.

5. Niektorí ľudia píšu preto, lebo majú čo povedať, iný preto, lebo majú dobré nápady, a hŕstka potrebuje zo seba vydať každodenný stres alebo práve to, čo na neho najviac pôsobí v danom okamihu života. Prečo píšeš ty?
Na túto otázku som zrejme nevedome odpovedala už v predošlej otázke. Myslím si, že je to individuálne. Chuť písať má rozmanité podoby. Občas človek potrebuje odreagovanie, občas má množstvo inšpirácie a občas sa chce jednoducho len podeliť o svoje myšlienky aj s niekým iným.

6. V mnohých slovenských knižkách sa môžeme stretnúť so zahraničnými menami postáv. Snažíš sa im dávať aj ty slovenské mená alebo uprednostňuješ zahraničné?
V mojich chabých pokusoch o prózu prevažovali slovenské mená. Vlastne si ani nespomínam, že by som nejaké anglické mená používala. Možno vtedy, keď som bola mladšia a bolo to moderné. S vekom som si však uvedomila, že v slovenčine existuje veľa krásnych mien, ktoré netreba odsúvať na vedľajšiu koľaj.

7. Aký odkaz sa snažíš odovzdať vo svojich dielach?
Nejde mi ani tak o odkaz. Chcem, aby moje texty vyvolali emóciu.

8. Niekto uprednostňuje fyzické knižky, iný má rád e-booky. Ako sa ty staviaš k týmto dvom typom kníh? Čo uprednostňuješ ty?
Jednoznačne fyzickú podobu knižky. Milujem tú vôňu stránok. A myslím, že na mobiloch a na akýchkoľvek zariadeniach sú ľudia aj tak už dosť často.  

9. Dnes, keď je dobrovoľná karanténa na prvom mieste, mnohí ľudia nevedia ako naložiť s časom. U umelca je to určite menej komplikované.
U umelca a študenta. Pri týchto dvoch „pozíciách“ je to tak málo komplikované, že človek nevie, čo má robiť skôr.

10. Skrývaš vo svojich dielach nejaké tajomstvá, ktoré rozozná iba niekoľko ľudí?
Áno, zbožňujem to!

Lily Wonderland



Valéria Loomis je autorkou, ktorá už má niekoľko riadkov za sebou. A veru, nie je ich málo. Mladá a sympatická žena, ktorá vo veku 38 rokov je ešte stale verná písaniu, a svet tak aj naďalej obohacuje svojimi umeleckými textami. Svetlo sveta uzrelo už pár jej diel a dúfajme, že ich bude čoraz viac. V rozhovore vám prezradí čo-to o sebe, jej začiatkoch aj tvorbe.

1. Hneď na úvod by si sa nám mohla v stručnosti predstaviť. Kto je Lily Wonderland a prečo si si ako pseudonym zvolila práve tento?
Som úplne obyčajnou ženou, ktorá je bez písania ako vyschnutá rieka. To znamená, že neustále niečo tvorím, píšem. Ak to nie je príbeh, tak sú to básne alebo krátke úvahy o živote, alebo o danej situácii, v ktorej sa nachádzam.
Ešte na strednej škole ma začali kamarátky oslovovať Lily namiesto Vali. Nikdy som tomu nerozumela, ale nikdy som nenamietala. Tak veľmi som si zvykla na to meno, že dnes, keď ma niekto osloví správnym, už takmer nereagujem. Wonderland prišlo z toho, že sa v mojich dielach väčšinou prelína ľudský a rozprávkový svet a pôsobivou silou napráva chyby a vyzdvihuje spoločnosť.

2. Občas nám robí problém hodnotiť samých seba. Ako by si sa opísala troma slovami?
A musí to byť troma? Čo tak iba: zasnená víchrica?

3. Osvedčilo sa mi, že väčšinu ľudí, ktorá sa stretne s autorom, zaujíma jeho cesta. Kedy si zistila, že písanie je to, v čom si dobrá, čo ťa baví a napĺňa?
V jedenástich rokoch. Začala som si písať iba tak do šuplíka. Pani susedka bola novinárkou a zvykla opravovať moje krátke diela, až sa zrodila prvá poviedka, a potom to už išlo samo od seba.

4. Povedz nám niečo o svojej spolupráci s Art Up-om. Prečo si začala prispievať a ako sa to celé zomlelo?
Videla som výzvu na Facebooku a spojila som sa s Romanou. Poslala som jej nejaké svoje už napísané a ešte nepublikované básne a páčili sa jej. Mne sa zas veľmi páčil jej skvelý nápad vytvoriť časopis, dať priestor nielen čitateľom, ale aj nám autorom.

5. Máš aj iné skúsenosti s písaním do časopisov či blogov?
Pár rokov som písala do miestnych novín – Naše novosti. Postupne som však toho zanechala a sústreďovala som sa viac na písanie kníh. S blogmi nemám žiadnu prax, ak nerátam krátke príbehy, ktoré som teraz začala písať na svoju Facebook stránku o pandémii.

6. Aj od písania potrebuje človek pauzu. Ak práve nepíšeš, čo rada robievaš?
Behám, bicyklujem a robím aerobik.

7. Je písanie tvojím prioritným zamestnaním, alebo popri písaní študuješ, či pracuješ? A ako to všetko stíhaš?
Posledných päť rokov, kým som žila v USA, bolo písanie mojím prioritným zamestnaním, čo sa však po príchode na Slovensko zmenilo. Momentálne pracujem ako obchodná manažérka a pravdupovediac, nemám už toľko času ani energie na písanie. Sú tu však víkendy!

8. Dávaš si v živote nejaké ciele? Ktoré sa ti zatiaľ splnili?
Mojím najväčším cieľom bolo vydať moju prvú knižku – Michael. Síce vyšla iba samonákladom, ale mala veľký ohlas, čomu som sa veľmi príjemne prekvapila. Ďalším mojím cieľom bolo vydať knižku u vydavateľstva, čo sa mi tiež splnilo pred dvoma rokmi. Teraz je mojím cieľom vydať knižku, na ktorej som pracovala niekoľko rokov. Myslím si, že človek by mal mať vždy nejaké ciele, ktoré ho posúvajú dopredu k tomu najväčšiemu cieľu jeho života, ktorý sa na tej ceste vždy môže meniť.

9. Keďže je situácia vo svete taká, aká je, v tomto období sa celkom zíde kultúrne sa vyžiť. Aká kniha a film ťa najviac emocionálne zasiahli a prečo?
Žiaľ, musím sa priznať, že knižky veľmi nečítam. Odkedy som začala písať, skôr píšem ako čítam. Taktiež som veľmi vyberavá vo filmoch. Najviac emocionálne ma zasiahol film od Pedra Almodóvar: Koža v ktorej žijem (Pedro Almodóvar: Skin I live in). Mám rada skôr také hlboké, emocionálne filmy, ktoré sa nie vždy skončia happy-endom, ale človek pri ich pozeraní zabudne, že zatajil dych, a až na konci ho tak skutočne vydýchne, ak vieš, čo tým myslím.

10. Na záver mám otázku, nad ktorou sa určite aspoň raz nejeden autor zamyslel. Na opísanie akého pocitu by si chcela, aby v slovenčine existovalo slovo?
Pocit dokončenia knižky.


Vladislava Horváthová