Oliver Kožár je mladý poet, ktorý je z Trenčína. Mnohí ho poznáte, pretože do časopisu prispieva svojimi básňami. Jeho najväčším hobby je totiž poézia, čo ho doviedlo aj k projektu Divotvorba. Okrem iného sa vyznačuje aj tým, že si rád prečíta filozofickú knihu či používaním nevšedných slov.

1. Povedz nám niečo viac o tvojom štúdiu a o tom, čo robíš teraz. Nejaké pikošky zo života.
Momentálne neštudujem nikde, po roku štúdia informatiky v Prahe som to tam zabalil a povedal si, že musím skúsiť niečo iné. Teraz sa chystám na rok do Bratislavy študovať niečo, čo sa bude aspoň trochu týkať literatúry, uvidím, ako dlho zotrvám tam, chcel by som sa však vydať na nejaký umelecký smer.

2. Okrem iného viem, že si založil projekt Divotvorba, čo sú vlastne čítania poézie. Vieš nám to priblížiť?
Tento rok už mal byť tretí, čo organizujem tieto podujatia. Zatiaľ to nie úplne vychádza, kvôli okolnostiam, ale pracujem na náhrade. Divotvorba predstavuje priestor pre prezentáciu diel rôznych, zväčša neprofesionálnych literátov. Okrem toho zhmotňuje aj jedinečnú príležitosť a skúsenosť pre divákov, ako aj čítajúcich, na priamu a nefalšovanú odozvu k jednotlivým dielam. Snažíme sa tak vytiahnuť "šuplíkovú" tvorbu od potenciálnych poetov a spisovateľov a podporiť ich v zdieľaní ich výtvorov. Na čítania občas voláme aj renomovaných autorov, aby ľudia mohli počuť aj takto charakteristickejšie dielo. Časti čítačky sú poprepletané hudobnými vstupmi, čiže celkové dojmy sa dajú zastrešiť výrazom "multikultúrne podujatie".

3. Máš s tým nejaké väčšie plány? Posunúť to na inú úroveň? Prípadne niečo doplniť, aby akcie boli 'väčšie'?
Už tento rok sa to malo posunúť na "inú úroveň". V našom prípade by to znamenalo, že budeme mať viac akcií v rôznych mestách, prípadne veci, ktoré patria k literatúre, teda možno vydanie diela v rôznych, občas netypických formátoch (uvidíme akých). Teraz čo sa týka náhrady, pripravujem online čítania, ktoré zatiaľ neviem, ako dlho sa budú konať, možno sa stanú našou rutinou - uvidíme, ako sa uchytia u ľudí.

4. Predpokladám, že sa sám prezentuješ na týchto akciách. Aké to pre teba je, hovoriť svoju tvorbu nahlas pred ľuďmi? Máš pred tým trému?
Prvých pár akcií to nebolo úplne jednoduché, nevedel som čo a ako, ale postupne som sa naučil aj prezentovať svoju tvorbu, ako aj celú akciu, čiže teraz, ak sa stane, že druhá polovica organizačného tímu vypadne, nerobí mi problém ísť sám s akciou niekam a odšéfovať to tam. Častokrát nastanú nejaké zádrhely typu chorý literárny hosť, technické problémy s ozvučením, ale vždy sme to nejako zvládli. Bližšie k čítaniu mojich vecí - čítam ich rád a som rád, že môžu odznieť, zo začiatku som musel predtým vypiť pár pív, veď každému to tak ide lepšie (haha), ale teraz to už nie obligátne, každým vystúpením sa snažím zveľaďovať svoj prejav.

5. O čom je vlastne tvoja poézia? A aké témy ťa zaujímajú najviac?
Hm. Ťažká otázka. Neviem, či poézia ako taká, nech ju píše ktokoľvek, môže byť "o niečom". Znie to akoby človek celý čas písal len o jednej veci. Ak sa pýtaš na toto, píšem o veciach, možno pozorovaniach navôkol. Myslím si, že nie je žiadna "malá téma", alebo vec, ktorá by si nezaslúžila, aby o nej bolo napísané, čiže katalóg je všade, otázne je, kde ho otvoríš. Účel poézie je, zrejme, urobiť každú tému zaujímavou, moja tvorba sa však vyznačuje určitou úrovňou zádumčivosti a možno nekonvenčných obrazov(Zn. Metafor) v rôznych uhloch pohľadu, možno je v tom aj zámer (trochu) zrecyklovať všetko. Nahradiť všetky slová všetkými. Určitým spôsobom je to rekurentné.

6. Znie to, akoby si sa "zžíval" s poéziou alebo aspoň s poetickým štýlom aj mimo jej písania. Ovplyvňuje poézia tvoju komunikáciu alebo naopak?
Myslím si, že poézia je spôsob myslenia, čiže sa to nesie ruka v ruke, myslenie s písaním. Domnievam sa, že inak by to asi ani nešlo. Určite to ovplyvňuje aj spôsob komunikácie rovnako ako písanie, ktoré sa netýka výslovne umeleckých žánrov.

7. Teraz troška k tomu 'normálnemu' životu. Čo robíš vo voľnom čase okrem písania? Máš aj iné koníčky či záujmy?
Rád čítam knihy (samozrejme (?) haha). Okrem toho tak trochu rád filozofujem o čomkoľvek, najlepšie s podnetnými ľuďmi navôkol, rozmýšľam, a pozerám filmy. Asi presne taký "normálny" život. Okrem toho rád pijem pivo(haha), ak nie je pivo, tak alkohol všehodruhu postačí. Kedysi som hrával badminton na, ak to tak možno nazvať, profesionálnej slovenskej úrovni, ale kvôli zraneniu chrbta som musel prestať. Toľko asi stručne k tomu obyčajnému.

8. Daj 5 vecí, ktoré sú tvoje obľúbené a prečo.
Neviem, čo k tomuto povedať. Otázky tohto typu pre mňa vždy znejú veľmi zaväzujúco k čítajúcim, respektíve k publiku. Sú to akoby nálepky, ktoré si pri tebe ľudia predstavia a majú predstaviť vždy, keď ťa uvidia alebo niečo v tom zmysle. Obľúbená vec. Hm. Keď o niečom poviem, že je to "moje obľúbené", znie mi to tak, že mi to zostane do konca života. Nebudem sa môcť toho zbaviť a budem absolútne bezmocný s tým niečo urobiť. Dovolím si to teda tvrdiť iba spätne a namiesto piatich vecí spomeniem len jednu. Keď som bol malý, ale že veľmi veľmi malý, je to možno jedna z prvých vecí, na ktoré si viem spomenúť, mal som jednu obľúbenú farbičku. Aby som to vysvetlil lepšie, všetky "zvyšky" farbičiek, konce, ktoré mali zopár centimetrov, som volal Ivanko. "Môj Ivanko" bola moja obľúbená farbička. Bola zelená. K obľúbenosti asi neviem povedať viac v tomto momente.

9. Ako vnímajú teba a tvoju tvorbu rodičia, priatelia či známi?
Veľmi stručne. Dvomi spôsobmi: tak, ako je napísaná, alebo tak, ako ju čítam.

10. Ešte mám takú zákernú otázku na záver... Prečo píšeš? Čo ťa k tomu vedie?
Ďalšia veľmi širokospektrálna otázka. Sú to občasné nádychy pri plávaní na dlhé trate. Prečo človek robí vôbec niečo? Takúto otázku sa môže ktokoľvek opýtať smetiara, ohýbačov železa, predavačky, výčapníka piva, rovnako dobre ako každého iného. Prečo to robia oni? Vec sa má tak, že niekto to už robiť musí, lebo ľudia bez toho nemôžu a nebudú žiť, či patrím ja medzi ľudí, ktorí nemôžu žiť práve bez toho, čo robím, je na ďalšiu otázku. Dôvodov na činnosť je veľa, ťažko však povedať, či je ich viac ako dôvodov na zotrvanie v pokoji. Ako by povedal Jára Cimrman, "můžeme nesouhlasit, můžeme namítat, ale to je tak všechno, co s tím můžeme udělat."

Roxana Snøv


Roxana Snøv je šéfredaktorka časopisu Art Up. Má 19 rokov a každú chvíľu bude končiť štúdium na gymnáziu v Trnave, odkiaľ sa chystá ísť rozvíjať svoje tvorivé schopnosti ďalej na vysokú školu v Holandsku. Táto rázna osobnosť sa odráža vo svojich širokospektrálnych výtvoroch, najväčšiu časť seba však venuje literatúre.

1. Načrtni sa nám trochu niečím, čo o tebe asi nevieme, možno tvoje guilty pleasures?
Myslím, že o mne niektoré veci ľudia nevedia zámerne, ale tak pokúsim sa priblížiť svoju osobu aspoň o trošku. Rada nespím v noci, pretože musím nad všetkým rozmýšľať, a potom to dospávam cez deň. Mám úchylku si každú chvíľu strihať vlasy, čítať Marvel komiksy alebo pozerať videá, ktoré ani trocha nie sú vtipné a smiať sa na nich ako idiot. Viem stráviť celý deň ležaním v posteli a pozeraním do steny alebo do videí s mačkami. A teraz asi to najdivnejšie – nad posteľou mi visí obraz mňa samej od mojej veľmi dobrej kamarátky, ktorý vždy bezmedzne obdivujem, keď vkročím do svojej izby. Inak som ale obyčajný človek, ktorý miluje umenie, spánok (hah) či jedlo.

2. Si šéfredaktora tohto časopisu, čo to pre teba znamená a čo to obnáša?
Nadviažem na predchádzajúcu odpoveď a to tým, že milujem umenie. Zvlášť v ňom obdivujem knihy a ich písanie, čo ma vlastne aj viedlo k tomu založiť akýsi "priestor", kde by sa mohli pisatelia a rovnako tak aj ja prezentovať. Pre toho, kto píše, je okrem samotného písania častokrát dôležité aj to, aby niekde publikoval alebo sa skrátka vyjadril.
Keďže mám sama k tomu tak blízko, znamená to pre mňa veľmi veľa – časopis beriem ako svoje dieťa a prezentujem ho tak už od začiatku. Ako to ale s deťmi chodí, treba sa o ne poriadne starať, a preto práca s časopisom taktiež nie je jednoduchá a zaberie veľa času.
Motivujem ostatných členov redakcie, starám sa o sociálne siete či pobehujem po partnerských podnikoch a snažím sa časopis dostať medzi ľudí. Nebola by som povedala, že je to také namáhavé, ale určite to stojí za to. Ten pocit, ktorý napokon máte z celej veci, je na nezaplatenie.

3. Aké boli pre teba začiatky? Pomáha(l) ti s tým niekto?
Prekvapivo, začiatky boli úplne skvelé a rada na to spomínam! Spoznala som veľké množstvo ľudí a ich tvorbu, otvorili sa mi dvere do úplne iného sveta a v podstate som sa ešte ako študentka strednej školy stala niekým, kým chcem raz byť.
Pamätám si, ako som behala po rôznych umeleckých kaviarňach a snažila sa prekonať napríklad aj svoj strach komunikovať s cudzími ľuďmi a posunúť tak časopis na svetlo sveta. Vtedy (ale aj teraz) ma podporovala jedna dobrá kamarátka či moja mama, ktorá mi vždy rada poradí, keď som bezradná a niečo potrebujem. Pred pár dňami som za ňou išla s tým, že som zdrvená z toho, čo sa tu deje a časopis kvôli tomu nebude mať aprílové číslo, a nejako som vďaka nej vymyslela náhradné riešenie a získala ešte väčšiu motiváciu.
Ďalej je tu ešte jedna kamarátka, vďaka ktorej som vyriešila veľké množstvo problémov, ktoré sa znenazdajky vyrojili ešte v minulom roku a fungovanie časopisu by určite nebolo také stabilné a kvalitné ako bez jej pomoci. Určite si cením každého, kto sa snaží mi poradiť a beriem to všetkými desiatimi nielen na začiatku cesty, ale aj počas nej.

4. Máš nejaký plán alebo cieľ, čo by si chcela s časopisom v budúcnosti dosiahnuť?
Mám nejaké plány, to určite, ale stále sú to iba plány a nič predsa nie je isté, však? Momentálna situácia je veľmi zvláštna a neproduktívna, takže zaoberať sa plánmi, ktoré som doteraz vymyslela, zatiaľ nemá cenu. Je dosť zložité uvažovať do budúcnosti, keď vidím, čo sa okolo mňa deje. Ale ako som vravela, áno, mám plány a niektoré sú jednoduché a iné zasa zložité. Každopádne, každý je svojím spôsobom v prospech časopisu a v to, aby sa len viac a viac vyvíjal, pretože o to ide – o vývoj a to či už umenia alebo čitateľa.
Rovnako tak mám aj ciele, ktoré sa každým dňom posúvajú, pretože tie predtým sa plnia, čo ma robí naozaj šťastnou. Zámerne ale hovorím v miernych šifrách, pretože nechcem nič veľmi odhaľovať, pretože sama neviem, na čom momentálne ja, ale aj celý časopis stojíme. Keď sa situácia upokojí a budeme môcť ďalej poriadne produkovať časopis, vtedy je perspektívnejšie sa baviť aj o plánoch či cieľoch a to konkrétne.

5. Akého charakteru je tvoja tvorba?
Moja tvorba má viacero spôsobov či charakterov, pretože som  veľmi komplikovaná osobnosť. Nedá sa ju jednoducho zaškatuľkovať a povedať, že píšem iba toto a tamto ma vystihuje.
Ľudia často poznajú spisovateľov podľa ich žánrov, napríklad Stephen King je pre mnohých kráľ hororov či autor fantasy. Ja zabŕdam do viacerých žánrov a štýlov, neviem zostať u jedného a ani ma to nebaví. Prečo by som totiž mala jesť iba banány, keď môžem ochutnať aj jablká? Práve preto je moja tvorba na jednej strane nežná a dokáže sa zaoberať zmyslom života, ale na druhej strane vie byť aj krvavá a krutá, keď si zmyslím, že chcem písať horor.
Ľudia sú veľmi zložité bytosti a každý má v sebe toho viac, než len jednu vlastnosť, jeden záujem, jednu vášeň. A práve to sa odráža v tvorbe – je presne taká rôznorodá, ako jej autor.

6. Všímaš si na svojej tvorbe, napriek rôznorodosti žánrov, veci, ku ktorým sa zvykneš vracať vo viacerých dielach? Akýsi rovnaký pôvod myšlienok, možno inšpirácia?
Určite áno. Mám za to, že nech autor píše akékoľvek žánre či má dokonca viac štýlov, vždy sa v jeho dielach nájde čosi, čo čitateľ zbadá a hneď bude cítiť (alebo vedieť určiť) daného autora.
Podľa toho, čo mi povedali ľudia, ktorí nejaké moje texty čítali, viem, že mám napríklad nejaké slová, ktoré rada používam. Rovnako tak mám aj jednu postavu (volá sa James, ale viac neprezradím, hah), ku ktorej mám akýsi špeciálny vzťah, a tak sa stane, že ho viem dosadiť aj do iných príbehov či situácií. Navyše, mám celkovo rada prepojenia – tu odkážem zasa na Kinga, ktorého knihy sa vraj odohrávajú v jednom univerze. To znamená, že síce píšem nejaký horor spred dvoch storočí, ale zároveň sa v tom univerze odohráva aj iný príbeh (zasa napríklad v súčasnosti), ktorý má úplne iný žáner.
Čo sa týka mojich básní, väčšina kedysi vychádzala z lásky a podobných bežných pocitov, čiže mali rovnaký pôvod. Dnes ma často inšpiruje určitá hudba (alebo dokonca určitý album), a potom mám vytvorenú atmosféru, ktorá je veľmi podobná u viacerých básní, hoci každá môže byť o niečom úplne inom.

7. Čomu sa okrem časopisu a písania rada venuješ? Máš nejaké záľuby mimo takejto umeleckej scény?
Mimo umeleckej scény asi skôr nie, pretože rada fotím, čítam knihy, pozerám seriály a filmy a občas dokonca aj niečo nakreslím či vyrobím z papiera (už ako malá som zvykla vyrábať papierové telefóny, haha). Nie som nadšenec do športu, no rada si pozriem nejaký zápas v NHL. Taktiež rada len tak ležím v posteli alebo v lete na lehátku pod slnkom, počúvam hudbu a premýšľam – to je hobby môjho života.

8. Takže si bazálne umelecký človek. Vnesiem do toho trochu filozofie - čo vnímaš pod pojmom umenie per se? Vidíš svoju tvorbu pod prikrývkou nesmrteľnosti či večnosti?
Ak by som mala byť stručná a rýchla, povedala by som, že umenie samo o sebe je vlastne všetko, čo je okolo nás – príroda, vesmír, ľudia, veci a tak ďalej.
Mnoho ľudí, filozofov, sa snažilo umenie definovať a každý ho vnímal inak. Keď sa o tom učí v škole, zväčša je to jedna a tá istá poučka: „Umenie je výsledok tvorivej činnosti – hudba, obraz, kniha a iné.“ Na tom je niečo pravdy, samozrejme, je to veľmi všeobecné vyjadrenie.
Ja osobne sa ale snažím veci vnímať z viacerých uhlov pohľadu, a preto nepovažujem iba tie základné okruhy za umenie, ale aj napríklad zrod človeka, pohyb planét či listov na stromoch. Ak by som to mala nejako zaobaliť, dostaneme sa asi k tomu, že umenie nie sú len obrazy od Picassa či hudba Mozarta, ale aj tie "netvorivé" elementy.
Na druhej strane rada poukazujem na to, že umenie je čosi estetické, možno krásne, čo má vyjadrovať emócie a má sa to dotknúť duše iného človeka. Má to byť vyjadrenie, zhmotnenie pocitov a myšlienok. Má to byť vyobrazené naše vnútro. Asi toľko k rôznym uhlom pohľadu.
Čo sa týka nesmrteľnosti alebo večnosti tvorby celkovo – nie každému sa to práve podarí, ale samozrejme, že väčšina umelcov sa o to pokúša. Som jeden z nich, chcem niečo po sebe zanechať, nejaký odkaz. Druhá vec je, že istým spôsobom predsa každý ostane nesmrteľný, hoci možno len pre jedného človeka. Takže áno, vidím svoju tvorbu ako večnú, pretože pokiaľ vyslovene nepríde zničenie našej krásnej planéty, vždy tu bude aspoň jeden človek, ktorý v srdci bude naďalej prenášať moju (ale aj každého iného umelca) tvorbu a bude tak nesmrteľná.

9. Čo si naposledy prvýkrát skúsila?
Čo som naposledy prvýkrát skúsila? To je vskutku divná otázka, hah. Ale myslím, že to bude vegetariánstvo a celkovo zdravá strava. Zatiaľ sa dokonca cítim pomerne dosť dobre, ale ktovie, ako dlho mi to vydrží, všakže?

10. Ako na teba pôsobí, respektíve ako sa ťa dotýka dnešné dianie vo svete?
Vzhľadom na to, že väčšinu času trávim doma tak či tak, nejako zvlášť sa ma obmedzovanie pohybu nedotýka. Vlastne sa mi aj páči, že sa nemusím socializovať s ľuďmi, chodiť do školy a trápiť sa s maturitami. Som zvyknutá doma písať alebo čítať knihy, takže takéto voľno beriem všetkými desiatimi. Druhá vec je, že človeku začne hrabať, keď je medzi štyrmi stenami zavretý niekoľko týždňov, ale zase bývam v dome a prechádzam sa aj po čerstvom vzduchu, čiže také strašné to nie je. Ak to mám brať osobne, vyhovuje mi to. Ak aj s ohľadom na časopis, tak mi to nevyhovuje.

Oliver Kožár